cica a mica

Mica, uz sa 3 krasne dni chystam, ze napisem..aaale vzdy mi do toho nieco pride, dnes praca, vcera pena okolo uust..ano mala som den “hnev”. Vies, ako to len mi/y dokazeme, sa nahnevat, vytocit, kvoli hluposti, na ktorej v konecnom dosledku nezalezi, ale kym sa dopracujeme k tomu konecnemu dosledku, prejde par hodin, neskutocne vela minut, nekonecno sekund..na par momentov zmudrieme, dospejeme. Dospejeme, do stadia, ze nema zmysel sa rozculovat nad dianim sa veci, kotre v tom okamihu “OOO” aj tak nechapeme. Hm ale nie o tom som chcela.. o TOMTO.

Cestou do prace..po tieto velmi chladne a velmi neprijemne rana, ked znamienko minus vitazi nad plus, som sa dostala do urciteho tranzu, nemysliac a potlacajuc zufale vykriky mojich stehien, ktorym som nedopriala a moje umelo vytvorene teplo koncilo tesne pod kolenami, pretoze naco si dat pancusky, ked si mozem dat podkolienky.. V tomto mrazivom pocasi, som si s laskou zacala spominat na kamasle, do ktorych nas nase matere natiahli, vzdy ked udreli mrazy. Pretoze povedzme si na rovinu, takato zima tu uz bola a nie raz, len si chceme nepamatat , rozmaznavat sa pocitom poslednych “zim”, ked sme nemali potrebu si kupovat zimnu obuv pre ucel ale len pre image. Hm zima je spat a s nou aj spomienky. Na kamasle, na elastaky, ktore sme si natiahli nad pupok, nad kozmonautske kombinezy, v ktorych sme vybehli do poli na kopce, hor a lesov..a tesili sa z toho navalu zimy, z toho biela vsade na okolo, z toho carovna, ktore sa z nas dralo na povrch..Ked sme sa po takychto vypravach vracali domov, tieklo nam aj z usi, maminky nam satstvo porozkladali po radiatoroch a tesili sa z nasich vymrzutych ale zato uprimne stastnych tvari. To bola zima, na ktoru nechcem zabudnut. To bol podnet na spomienky.. Polozila som si otazku, od ktoreho okamihu si pamatam a vnimam svet?

..od ceresni. Pamatam si ceresne, pamatam si velmi staru pani, celu v ciernom, ktora ma tymi ceresnami ponukala. Ked som sa nato spytala mojej mami, bola prekvapena, povedala mi, ze som mohla mat tri roky a ta pani bola moja prastarka. Pamatam si, ze raz sme boli aj u nej doma..neviem ci to bolo pred jej smrtou alebo po, pretoze to si vybavit nedokazem ale na dvore bol velky orech.. po ktorom vonal vzduch.

Clovek ako taky, alebo vo vnimani mna ako cloveka, by som to zhrunula, ze vo vseobecnosti si pamatam na veci prijemne, na momety stastia, nestastia, rodinne oslavy, svadby, krstiny, dovolenky, pohreby, ci ine udalosti v mojom zivote.

..ako dieta si vybavujem snad vsetky moje pady, nikdy nezabudnem ked som spadla z bicykla, vsade bola krv, moja starsia sesternica ma tahala domov, za mnou krvava ciara, panika v ociach rodicov, rychle nastartovanie auta, nemocnica a nasledne zasivanie brady. Do teraz mam jazvu

..pamatam si ako sme s bratom zbierali hrusky, brat sa potkol..a o par hodin neskor sa vratil so zlatym zubom, ktory som mu strasne zavidela

..ako este mozno v tu zimu sme sli skusat lad do potoka, blizko naseho domu, ako bracek poskakoval po lade a zrazu bol po pas vo vode..

..tych spomienok je neskutocne vela.. krasne, vesele, smutne, divoke a vsetky moje..

..pred necelym tyzdnom, ked som bola s micou na par matovych cajov a cestou domov, v tramvajke s jej krasnym darcekom pod pazuchou ( doza so salkami na kavu ), sme spustili nas interny humor. smiali sme sa na plne kolo, az ma brusko zacalo bolet a slzy tiect, co sa mi uz davno nestalo. A tie pocity, ktore nastali, nedokazem opisat ten prival stastia, ktory som tak davno necitila..ta bezprostredna radost,  radost zo zivota, uprimna, nicim neovplyvnena.. vsetko prestalo na par minut existovat. Bol len smiech a mica. Tu chvilu by som nevymenila za nic..

Posted Uncategorized |